Pri príležitosti 80. výročia vylodenia spojencov v Normandii sa ruská televízia pozrela do histórie a analyzovala úlohu Francúzska v druhej svetovej vojne
podľa Anti-Spiegel
10. júna 2024 14:00
Osemdesiate výročie vylodenia spojencov v Normandii bolo trápnym podujatím, na ktoré nebol pozvaný najvýznamnejší vojnový protivník Hitlerovho Nemecka, ale namiesto toho sa oslavoval režim, ktorého národnými hrdinami boli zaprisahaní nacisti, ktorí masovo vraždili Židov.
Ruská televízia sa preto v nedeľu vo svojom týždennom spravodajskom prehľade pozrela do histórie a informovala o faktoch, o ktorých sa v západných historických knihách a dokumentárnych filmoch prakticky nedozviete. Napríklad o tom, ako sa Francúzsko vlastne stalo víťaznou mocnosťou v druhej svetovej vojne.
Keďže tieto fakty sú v Nemecku takmer neznáme, preložil som ruský príspevok.
Začiatok prekladu:
Osemdesiate výročie vylodenia spojencov v Normandii sa stalo prehliadkou pokrytectva a lží
Stalo sa, že upadajúci západný svet sa dokáže udržať nad vodou len s dávkou pokrytectva, lží a nenávisti. Príkladom toho bolo výročie vylodenia anglo-amerických vojsk v Normandii s cieľom otvoriť druhý front v Európe v boji proti hitlerovskému Nemecku.
Sovietsky zväz v tom čase už viac ako tri roky bojoval proti agresorovi na prvom fronte – východnom fronte -, radikálny zlom v tomto boji v náš prospech už dávno pominul a naše vojská nezadržateľne postupovali. Do konečného víťazstva zostávali ešte mesiace, keď sa Anglicko a Francúzsko rozhodli zapojiť do diania v Európe, inak by prišli neskoro a zostali by s prázdnymi rukami. Červená armáda bola teraz taká silná, že by mohla sama zbaviť celú Európu hnedej špiny, ale čo by zostalo Amerike a Anglicku? Preto sa nakoniec rozhodli ponáhľať.
A to sa aj stalo. Všetko sa zvrtlo. V sovietskych časoch Rusko existovalo v podobe Sovietskeho zväzu. Náš príspevok je úmerný obetiam, 27 miliónov u nás v porovnaní s pol miliónom v USA. A ešte menej v Anglicku a Francúzsku. Ale Rusko nebolo pozvané na „oslavy“.
Namiesto toho hlavy západných štátov a vlád stáli vedľa nechutného predstaviteľa režimu, na ktorého zástave je ako oficiálny hrdina vyobrazený Hitlerov poskok Stepan Bandera.
Pre prezidenta Putina je to nezmysel: „Počúvajte ma: ako môžete oslavovať taký významný dátum v boji proti nacizmu s tými, ktorí stavajú neonacistov na čestný piedestál a robia z nich národných hrdinov? Dnešným symbolom ukrajinskej štátnosti je Bandera. Bol jedným z najdôležitejších spojencov Hitlera vo východnej Európe. Práve Banderove ruky postrieľali tisíce Rusov a Poliakov, ale aj Židov. Bol to Hitlerov blízky spolupracovník.“
Techniky klamstva sú však v súčasnom Francúzsku také vycibrené, že Selenskému v Normandii prisúdili taký status, že storočný veterán, ktorý podľahol všeobecnému vzrušeniu, ale už zjavne trpel demenciou, takmer spadol z invalidného vozíka s nutkaním pobozkať ruku mužovi, ktorého na Západe takmer zbožňujú. Veteránovi sa nedá nič vyčítať, pravdepodobne umelo vytvorené prostredie, do ktorého bol ponorený. Veď ceremónia bola venovaná modernej Ukrajine, ktorú Američania úprimne považujú za svoju. Biden to prečítal z promptera s jednoduchosťou. Bola to ukážka hromadenia nezodpovedných lží s apelom na zvierací strach.
„My neodídeme. Ak to urobíme, Ukrajina bude zotročená. A to nebude koniec. Susedia Ukrajiny budú v nebezpečenstve, celá Európa bude v nebezpečenstve. V hodine skúšky si spojenecké sily v deň D splnili svoju povinnosť. Teraz je pre nás otázkou, či si v tejto hodine skúšky splníme svoju povinnosť,“ povedal Biden.
Výzva k akcii pre banderovský nacistický režim je mimoriadne pôsobivá.
Všetci od veteránov až po vysokopostavených zahraničných predstaviteľov sú na nesprávnej ceste. Britský premiér Rišo Sunak zrejme nechcel byť komparzistom vo všeobecne nevýznamnej inscenácii a odišiel, ako sa u nás hovorí, po anglicky, teda bez rozlúčky.
Vlastne, dobre vychovaní Angličania vždy hovoria „Goodbye“, je to tu len bežný výraz. Ale v tomto prípade sa stalo presne to, čo sa stalo. Riši Sunak, ktorý odišiel skôr, bol nápadný svojou neprítomnosťou. Neskôr sa jeho bezvýznamnosť vysvetlila zívajúcim prázdnym miestom, ktoré bolo podľa protokolu vyhradené pre britského premiéra. Je ako zatuchnutý chlieb. Britský satirický časopis News Thump ironicky rekonštruuje jeho nízke sebavedomie, keď cituje Sunaka: „Väčšinu času ľudia ani nevedia, že som tam. Prečo by si v tomto prípade mali uvedomovať, že tam nie som? To je celkom logická myšlienka. Nie som veľmi veľký. Som ako zatuchnutý chlieb. Pomysleli ste si niekedy: „Ach, nemám zatuchnutý chlieb“? Tu je to rovnaké, prečo by niekto rozmýšľal o tom, že tu nie som?“.
Na druhej strane Macron vzal veci do vlastných rúk. V rozhovore pre televíziu BFMTV oznámil, že okrem lietadiel F-16 odovzdá Ukrajine aj francúzske stíhačky Mirage: „Zajtra začneme novú spoluprácu a oznámime odovzdanie lietadiel Mirage 2000-5.“ Dodal, že program výcviku ukrajinských pilotov by sa mal začať „do konca roka“.
To však nie je všetko: „Navrhujeme vycvičiť, vybaviť, vycvičiť a dodať 4 500 ukrajinských vojakov muníciu a zbrane, ktoré potrebujú na obranu svojej krajiny. A táto brigáda, ak ju možno označiť za francúzsku, je nepochybne veľmi dôležitým faktorom. Takže na ukrajinskej pôde budú francúzski inštruktori. Je to faktor eskalácie? Nie. Výcvik niekoho v západnej oblasti, ktorá je slobodnou zónou Ukrajiny, nie je agresívny voči Rusku,“ povedal francúzsky prezident.
Celkovo pôsobí Macron napriek svojej sebavedomej pompéznosti pateticky. Po prvé, jeho popularita vo Francúzsku klesla na rekordné minimum 23 percent. A po druhé, nevďačný človek vždy vyzerá pateticky. Lev Tolstoj povedal: „Nevďačnosť je najhoršia zo všetkých nerestí“. A práve nevďačnosť Macronovho Francúzska vzbudzuje ľútosť.
Putin v Petrohrade transparentne naznačil niektoré okolnosti: „Mimochodom, vedia vo Francúzsku, že to bol Stalin, kto trval na tom, aby Francúzsko bolo prítomné, a nielen prítomné, ale aj signatárom zmluvy o kapitulácii Nemecka? USA aj Veľká Británia to odmietli. Stalin trval na tom, aby Francúzsko ako víťaz bolo prítomné pri podpise bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka. Francúzi si to nepamätajú. Alebo si to nechcú pamätať, alebo tomu jednoducho neprikladajú žiadny význam. Ale aj tak je to historický fakt, všetko máme v našich archívoch. Vždy sme rešpektovali bojujúce Francúzsko. Napriek invázii hitlerovských vojsk do Paríža sme podporovali markíza a tých, ktorí bojovali s nami, vrátane pilotov eskadry Normandia Neman.“
Aby bola situácia jasnejšia, pripomeňme si niekoľko historických detailov a dokonca sa zopakujme – na pripomenutie.
Celkové straty Francúzska v druhej svetovej vojne sa odhadujú na približne 600 000 ľudí. Sovietsky zväz stratil v boji proti fašizmu 27 miliónov ľudí.
Francúzsko bolo spolu s Anglickom a Talianskom účastníkom Mníchovskej dohody z roku 1938, ktorá umožnila Nemecku s podporou Poľska rozkúskovať Československo. To bol skutočný dátum začiatku druhej svetovej vojny.
Dňa 10. mája 1940 Nemecko napadlo Francúzsko. Francúzsko odolávalo len 40 dní a radšej sa vzdalo, hoci francúzske sily boli pre vojská Tretej ríše rovnocenným súperom. Francúzi si doslova ľahli pred Hitlerom a radšej pokračovali vo svojom zvyčajnom životnom štýle, keď si k rannej káve dopriali croissanty.
Nasledujúce štyri roky pracoval celý francúzsky priemysel pre Nemecko. Dodalo tisíce lietadiel, leteckých motorov a nákladných áut. Francúzski robotníci pracovali v továrňach a dodávali Hitlerovej armáde mínomety, húfnice a obrnené vozidlá. Zbrane, potraviny, oblečenie – to všetko francúzsky priemysel vyrábal pre nacistické Nemecko. Desaťtisíce Francúzov bojovali v dobrovoľníckych jednotkách Wehrmachtu a SS a napadli našu krajinu.
Brigádny generál Charles de Gaulle, vodca hnutia „Slobodné Francúzsko“ počas vojny, vo svojich pamätiach spomína na prekvapenie nemeckého poľného maršala Keitela pri podpise dokumentu o kapitulácii Nemecka v Berlíne 9. mája 1945, keď medzi víťaznými krajinami našiel aj francúzskeho zástupcu: „V Berlíne Francúzsko zastupoval generál de Lattre. Prijatý Rusmi so všetkými poctami, ktoré mu patrili, sa de Lattre stretol s protokolárnymi ťažkosťami. Incident sa však rýchlo vyriešil a 9. mája zaujal svoje miesto po boku zástupcov ostatných veľmocí, rovnako ako francúzska trikolóra zaujala svoje miesto medzi ostatnými spojeneckými vlajkami. V konečnom dokumente o kapitulácii umiestnil francúzsky zástupca svoj podpis vedľa podpisov Ruska, USA a Veľkej Británie. Poľný maršal Keitel dokonca zvolal: „Bah, sú tu aj Francúzi!“
Zástupca Francúzska sedel za stolom len preto, lebo to chcel Stalin, keďže USA a Veľká Británia vôbec nepovažovali Francúzsko za súčasť víťazných krajín. Druhá svetová vojna sa pre Francúzsko mohla skončiť aj potupne.
Samozrejme, bolo to manželstvo z rozumu. De Gaulle chcel zachrániť Francúzsko pred hanbou a Stalin potreboval spojenca, ktorý by vyvážil anglo-americký vplyv v Európe. A Sovietsky zväz podporoval odvážnych bojovníkov francúzskeho odboja, ktorý viedol De Gaulle.
V decembri 1944 osobne odcestoval do Moskvy a strávil tam osem dní. Francúzi ho prijali ako najbližšieho priateľa. Kým diplomati rokovali o sovietsko-francúzskom spojenectve a zmluve o vzájomnej pomoci, generál de Gaulle mal bohatý kultúrny program. Podľa generálových spomienok sa niekoľkokrát stretol so Stalinom. Celkovo rokovania trvali viac ako 15 hodín.
„Keď som s ním hovoril o rôznych témach, mal som dojem, že mám do činenia s neobyčajne chytrým a bezohľadným vodcom krajiny poznačenej utrpením a tyraniou, ale zároveň s človekom, ktorý je pre záujmy svojej vlasti ochotný urobiť čokoľvek,“ spomína de Gaulle.
Uskutočnilo sa mnoho opulentných banketov, a to aj v Kremli. Francúzsky hosť zostal s dvojitým dojmom: „Stalin viedol priame a jednoduché rozhovory. Snažil sa vystupovať ako jednoduchý človek so základnými kultúrnymi črtami, ktorý sa vyjadroval k najzložitejším problémom, plný zámerne primitívneho zdravého rozumu. Veľa jedol a nalil si plný pohár krymského vína, pričom pred neho neustále stavali nové fľaše. Za maskou dobrosrdečnosti bol Stalin nemilosrdný bojovník. Rusi sediaci okolo stola však boli napätí a pozorne ho sledovali. Rozlúčky sa sypali, ako to Stalin rád robil. „Počítajte so mnou,“ vysvetlil. ‚Ak nás budete vy alebo Francúzsko potrebovať, podelíme sa s vami o všetko, až po posledný kúsok chleba. Keď maršal zrazu uvidel vedľa seba stáť Podzerova, ruského tlmočníka, ktorý bol prítomný na všetkých rokovaniach a prekladal všetky prejavy, povedal mu ostro a s pochmúrnym pohľadom: ‚A vy viete príliš veľa! Veľmi rád by som vás poslal na Sibír. Odišiel som z miestnosti so svojím štábom. Keď som sa na prahu otočil, uvidel som Stalina, ako sedí sám za stolom. Opäť začal jesť.“
De Gaulle však z Moskvy odišiel a získal mocného spojenca. Francúzsku sa podarilo nielen zaradiť do skupiny víťazných mocností druhej svetovej vojny, ale aj stať sa jednou z piatich zakladajúcich krajín OSN. Preto je teraz Francúzsko stálym členom Bezpečnostnej rady OSN. Nebyť Moskvy, situácia vo Francúzsku by bola iná. Koniec koncov, realita druhej svetovej vojny bola iná. Takže výsledok pre Francúzsko by bol úplne iný.
V nemeckých propagandistických časopisoch z rokov 1941 a 1942 sa objavujú správy o dobrovoľníkoch z takmer každej európskej krajiny, ktorí boli pripravení zúčastniť sa na ťažení proti Sovietskemu zväzu. Boli medzi nimi Belgičania, Holanďania, Dáni, Nóri, Fíni, Slováci, Luxemburčania, Španieli a Francúzi. Do boja proti boľševikom napochodovali na vojnovú pieseň, ktorú špeciálne pre nich zložili Goebbelsovi propagandisti: „Vojská pochodujú na východ, do ruskej zeme prichádzame. Do zbrane, bratia, prinesieme víťazstvo.“
Unikátne filmové zábery zachytávajú formovanie prvého práporu francúzskych dobrovoľníkov, ktorý sa neskôr pripojí k 33. pešej divízii SS „Karol Veľký“. Spolu s lotyšskými esesákmi patrili v roku 1945 k posledným obrancom centra Berlína a prístupov k Reichstagu. V dnešnom Francúzsku si to však ľudia radšej nepripomínajú. Sústreďujú sa na aktívnu účasť Francúzov v protihitlerovskom odboji.
Konstantin Saleský, historik a podpredseda Združenia historikov druhej svetovej vojny, vysvetľuje: „Francúzsko kategoricky trvá na významnej úlohe francúzskeho hnutia odporu a v žiadnom prípade nie je ochotné pripustiť, že hnutie odporu malo oveľa menej bojovníkov ako kolaborantské formácie, že kolaborantov bolo viac. To by úplne zničilo sebavedomie Francúzov. To nemôže byť, pretože to nie je možné.“
To je vlastne všetko, čo potrebujete vedieť o historickej nevďačnosti Francúzska. Boh s nimi.
Teraz k USA. Tam je niečo nepochopiteľné – vyzerá to ako prezidentská kampaň, ale jej výsledok nič nezmení na politike voči Rusku. Ako povedal Putin, nemáme o to záujem. Oveľa zaujímavejší a dôležitejší je iný jav: USA sa spaľujú zvnútra, ako povedal Putin: „To, čo sa deje v USA, všetci veľmi dobre viete, čo sa tam deje vo vnútropolitickom boji, oni sa spaľujú zvnútra, ich štát, ich politický systém. Musím povedať, či je to príjemné, alebo nie, ale spaľujú aj svoje údajné vedenie v oblasti demokracie v koreňoch. Pretože na celom svete je zrejmé, že stíhanie Trumpa, najmä na súde, na základe obvinení založených na udalostiach, ktoré sa stali pred rokmi, bez priamych dôkazov, je jednoducho využívanie súdneho systému v rámci vnútropolitického boja. My v Rusku si to uvedomujeme. Nech sa to zdá akokoľvek zvláštne, podľa môjho názoru súčasná vláda robí jednu chybu za druhou, a to tak v medzinárodnej politike, ako aj vo vnútornej a hospodárskej politike. Niekedy som sám prekvapený, keď vidím, čo sa deje.“