Anti-Spiegel, 10.09.2024
V nedeľu sa v ruskej televízii objavila zaujímavá reportáž z Nemecka, ktorá by v Nemecku určite vyvolala veľké kontroverzie.
Vždy si prekladám reportáže spravodajcu z Nemecka, ktoré ruská televízia vysiela v nedeľu vo svojom týždennom spravodajskom prehľade, pretože je veľmi zaujímavé vidieť, ako sa na nemeckú a európsku politiku pozerajú ľudia mimo západnej mediálnej bubliny.
Táto nedeľná reportáž sa týkala volieb v Sasku a Durínsku pred týždňom a reportáž spravodajcu bola uvedená dlhým komentárom moderátora. Tento komentár, ktorý mal Rusom priblížiť situáciu vo východnom Nemecku a urobiť výsledky volieb zrozumiteľnými tým, že sa snažil vysvetliť rozdiely medzi východným a západným Nemeckom, pravdepodobne vyvolá polemiku aj v komentároch medzi čitateľmi anti-Spiegela.
Mnohí východonemeckí čitatelia Anti-Spiegela budú s reportážou pravdepodobne súhlasiť, najmä tí starší, ktorí ešte vedome zažili NDR. Pre čitateľov zo západného Nemecka bude správa pravdepodobne vyznievať viac ako čudne, pretože to, čo sa v nej píše o NDR, vôbec nezodpovedá tomu, čo sa západní Nemci dozvedeli.
Preložil som správu ruského korešpondenta a už teraz som zvedavý, či mám pravdu a či sa pod týmto článkom rozprúdi diskusia medzi „Ossisom“ a „Wessisom“.
Začiatok prekladu:
Scholzov úplne škandalózny výrok
Po zdrvujúcej volebnej porážke v Durínsku a Sasku urobil Scholz úplne škandalózne vyhlásenie. Začiatkom týždňa boli oznámené výsledky volieb, v ktorých AfD získala rekordný počet hlasov.
V Durínsku získala AfD takmer 33 percent hlasov. Za ňou nasledovali kresťanskí demokrati a na treťom mieste sa umiestnilo novozaložené hnutie Sarah Wagenknechtovej s približne 16 percentami. Za ním nasleduje Ľavicová strana durínskeho premiéra, zatiaľ čo Scholzovi sociálni demokrati dosiahli so 6 percentami svoj historicky najhorší výsledok v krajinských voľbách. Scholzovi spojenci vo vládnej koalícii, Zelení a Slobodní demokrati, sa do krajinského parlamentu vôbec nedostali. To bolo ponižujúce.
Tento Scholzov debakel analyzujeme tak podrobne, pretože hovoríme o východnom Nemecku, bývalej Nemeckej demokratickej republike. A to, čo sa stalo, má hlboký kultúrny základ, vnútronemecké rozdelenie, ktoré sa v dnešnej dobe čoraz viac vyostruje. Túto tému ešte rozoberieme, ale najprv sa pozrime na výsledky volieb v ďalšej spolkovej krajine, Sasku, ktoré sa tiež nachádza vo východnom Nemecku.
Tu tesne vedie CDU, ale AfD dosiahla vynikajúci výsledok takmer 31 percent. Hnutie Sarah Wagenknechtovej obsadilo bronzovú priečku s približne 12 percentami. Scholzova strana a Zelení dosiahli 7, resp. 5 percent. Slobodní demokrati neuspeli.
Porazený Scholz, ktorý sa celý volebný deň triasol ako myš pod metlou – a ako vidno, oprávnene -, vydal začiatkom týždňa škandalózne vyhlásenie: „Všetky demokratické strany musia teraz vytvoriť stabilnú vládu bez pravicových extrémistov.“
Čo to vlastne znamená? Znamená to, že nemecká kancelárka verejne prejavuje svoje pohŕdanie pravdepodobne najdôležitejšou demokratickou inštitúciou, ktorou sú voľby. Znamená to, že voľby, zdroj moci, ľud, možno ignorovať a pomocou niekoľkých politických trikov a dohôd zabrániť víťazom zostaviť vládu. V slovách kancelára Scholza sa odráža aj tradičné pohŕdanie a arogantný postoj západného Nemecka voči východu, bývalej Nemeckej demokratickej republike, NDR. Veď Durínsko, Sasko a Brandenbursko, kde sa o dva týždne uskutočnia voľby – a ani tie neveštia pre Scholza nič dobré -, sa nachádzajú v bývalej NDR.
NDR bola štátom, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne na území, ktoré zostalo pod sovietskou kontrolou. Časť, ktorá sa dostala pod kontrolu Spojencov, vznikla ako SRN, Spolková republika Nemecko. Pre zjednodušenie sa nazývala Východné Nemecko s hlavným mestom v Berlíne a Západné Nemecko s hlavným mestom v Bonne. Západné Nemecko bolo takmer dvaapolkrát väčšie ako Východné Nemecko z hľadiska rozlohy a takmer štyrikrát väčšie z hľadiska počtu obyvateľov. Ešte zaujímavejšie je však niečo iné.
Západných Nemcov americkí okupanti prostredníctvom programu denacifikácie nútili, aby sa navždy kajali za svoju hitlerovskú minulosť a pestovali v nich pocit viny. Východní Nemci boli postavení na úplne inú kultúrnu cestu. Neboli Hitlerovými dedičmi, ale priamymi dedičmi zakladateľov komunistickej myšlienky Karla Marxa a Friedricha Engelsa a v 20. storočí bol ich predchodcom vodca Komunistickej strany Nemecka a poslanec Ríšskeho snemu Ernst Thälmann, ktorého na osobný Hitlerov príkaz zastrelili v Buchenwalde. To je politická genetika, o ktorú sa opierali budovatelia nemeckého socializmu v NDR. V dôsledku toho sa východní Nemci v prvých povojnových desaťročiach cítili nadradení západným Nemcom. „Červený projekt“ v NDR v tomto období bol skutočne pozoruhodný svojou efektívnosťou a rýchlosťou.
Napríklad priemerný ročný rast priemyselnej výroby v NDR v rokoch 1950 až 1958 bol desať percent, zatiaľ čo v západnom Nemecku bol o jeden a pol percenta nižší a dosahoval 8,5 %. V skutočnosti možno hovoriť o východonemeckom hospodárskom zázraku. A to v čase, keď Amerika poskytovala západnému Nemecku rozsiahlu pomoc v rámci Marshallovho plánu, zatiaľ čo ZSSR, ktorý si lízal povojnové rany, si pochopiteľne nemohol dovoliť urobiť to isté pre NDR.
Nemci v NDR mali jedinečnú atmosféru inšpiratívnej tvorivosti. Hudobným symbolom nemeckého socialistického impulzu bol hlas „červeného Orfea“ Ernsta Buscha. Ernst Busch bol vynikajúci herec a spevácky samouk, ktorý nemal žiadne hudobné znalosti. Začiatkom 30. rokov sa jeho nahrávky s antifašistickými piesňami rozšírili po celej Európe.
Bojoval v nemeckej interbrigáde v Španielsku, neskôr ho zajalo gestapo a uväznilo v berlínskej väznici Moabit za vlastizradu. Zázrakom unikol poprave a oslobodila ho Červená armáda.
„Dňa 27. apríla 1945 nám zazvonil zvon slobody, dvere našej cely sa otvorili a na prahu stál muž s revolverom v ruke: ‘Ste slobodní, voľní, vyjdite von’. Ponáhľali sme sa k východu a vtedy som prvýkrát videl Červenú armádu,“ spomína Bush na svoje oslobodenie. „Potom som prišiel na delostrelecké stanovište, kde nás zadržali a začali sa nás pýtať, kto sme, kam ideme a prečo. Spieval som: ‘Pochod doľava, dva, tri’, a potom jeden z Rusov zrazu zaspieval ‘Pochod doľava, dva, tri’. Ukázalo sa, že bol kedysi na mojom koncerte v Säulenhalle, kde sa zišlo viac ako 2 000 ľudí, a spolu s ostatnými kričal: ‘Pochoduj doľava, dva, tri’.“
Divadlo a kinematografia sa v NDR rýchlo rozvíjali. Azda najznámejším filmovým režisérom a hercom v NDR bol Konrad Wolf, držiteľ Veľkej ceny na filmovom festivale v Cannes. Počas vojnových rokov bojoval v sovietskej armáde a po ukončení štúdií v Moskve sa vrátil domov. Jeden z jeho najznámejších filmov „Bolo mi devätnásť“ o vojne je v podstate autobiografiou.
Thälmannovi pionieri boli silnou, mocnou organizáciou. Mohli ste ich spoznať podľa modrých kravát. Najdôležitejším národným projektom bol šport. Športovci NDR úspešne bojovali o medaily na olympijských hrách a v súťažiach družstiev sa zvyčajne umiestňovali medzi tromi najlepšími. Je zrejmé, že rozkladné procesy v krajinách východného bloku v 80. rokoch 20. storočia nemohli na NDR nezanechať stopy. Podobne ako v ZSSR sa pre mnohých ľudí začalo obdobie dezilúzie. Západniari sa tešili z obrazov útekov z východnej časti mesta, hlavného mesta NDR, cez Berlínsky múr do západnej časti. Nakoniec východonemeckí pohraničníci dokonca dostali príkaz strieľať.
Komunistická strana Sovietskeho zväzu pod Gorbačovovým vedením nakoniec nielenže nadobro pochovala „červený projekt“ v ZSSR, ale aj bezostyšne zradila Nemeckú demokratickú republiku. Michail Gorbačov sa dohodol s kancelárom Kohlom na zjednotení oboch nemeckých štátov prakticky bez protipožiadaviek. Stanovisko Moskvy bolo v tejto veci rozhodujúce. A to napriek tomu, že napríklad Anglicko a Francúzsko boli proti.
Margaret Thatcherová na osobnom stretnutí s Gorbačovom slávne povedala: „Británia a západná Európa nemajú záujem na zjednotení Nemecka (…) Nechceme zjednotenie Nemecka. Viedlo by to k zmene povojnových hraníc, a to nemôžeme pripustiť, pretože takýto vývoj by narušil stabilitu celej medzinárodnej situácie a ohrozil by našu bezpečnosť.“
Berlínsky múr však padol. Champagne a Rostropovič na troskách. Zjednotenie Nemecka sa uskutočnilo 3. októbra 1990 a sprevádzali ho mnohé nádeje, že Nemci budú konečne žiť ako jedna rodina. Tak to však nedopadlo. Človek má dojem, že západné Nemecko sa východnému doslova pomstilo. Odpoveďou na romantické očakávania bola anexia a zúčtovanie.
Východonemecký priemysel bol okamžite vyhlásený za nerentabilný a mnohé podniky boli jednoducho zlikvidované. Napríklad veľké oceliarne v Brandenbursku boli úplne zničené. Zanikla aj továreň na výrobu traktorov v Brandenbursku. Svetoznáme fotoaparáty Pentacon z Drážďan sa už nevyrábali. Postihnuté boli doslova všetky odvetvia východonemeckého hospodárstva. Podľa odhadov renomovaného nemeckého profesora sociológie Paula Windolfa len v prvých piatich rokoch 90. rokov 20. storočia dočasne alebo natrvalo stratilo prácu 80 % pracujúcich obyvateľov NDR. 80 percent, to sú štyria z piatich. A nielen v hospodárstve.
Vojaci, policajti, učitelia, profesori, právnici, lekári, divadelní a filmoví profesionáli, novinári a štátni zamestnanci na všetkých úrovniach. Čistka bola totálna. Východní Nemci boli zbavení práva pracovať vo svojich profesiách, ich odborná prax v NDR nebola uznaná, takže nedostávali žiadny dôchodok. Bývalí stranícki aktivisti a štátni zamestnanci boli zaradení na ponižujúce zoznamy. Východní Nemci boli tiež doslova okradnutí. Najprv im bolo sľúbené, že ich úspory budú prepočítané na nemecké marky v pomere 1 : 1, ale potom im bolo povedané, že to platí len pre sumu 4 000 nemeckých mariek, pričom zo zvyšku dostanú len polovicu.
Je jasné, že to viedlo k hospodárskej katastrofe v bývalej NDR a životná úroveň „Ossis“, ako východných Nemcov opovržlivo nazývali „Wessis“, západní Nemci, klesla na hanebnú úroveň. Východní Nemci pochopiteľne rýchlo pocítili svoju bezvýznamnosť, nízku hodnotu a sklamanie.
To všetko sa prakticky geneticky prenieslo na deti a vnukov tých istých „Ossis“, ktorí zažili trpké sklamanie z toho, že ich pohltili ich západní príbuzní. Je zrejmé, že vo východonemeckých spolkových krajinách stále prevláda osobitná politická kultúra, ktorá je preniknutá nedôverou voči spolkovým orgánom. O to viac to platí pre súčasnú politiku, ktorá ich ešte viac ochudobňuje a zbavuje perspektív.
A keď sa mimoriadne nepopulárny spolkový kancelár Scholz arogantne vyjadruje o výsledkoch volieb vo východonemeckých krajinách a víťazom volieb radí, aby nevstupovali do vlád, vníma to ako pomstu práve na „Ossis“, ktorú voliči v Durínsku a Sasku geneticky poznajú.
Náš spravodajca Denis Davidow prináša reportáž z Nemecka.
Dedina Karlsdorf v Durínsku sa dostala na titulné stránky novín v celom Nemecku. Žije tu 110 ľudí, ale nie je tu žiadny obchod, pošta, lekár, škôlka ani mobilný signál. A je tu veľká nespokojnosť s politikou Berlína. Preto tu opozičná AfD získala v posledných voľbách 72 percent hlasov.
Mladí ľudia tu nejazdia na skútroch, ale na traktoroch. Od rána do večera sú na poliach. Živia krajinu a tá žiada viac, pretože z ich daní platí dávky pre migrantov. Dvadsiate prvé storočie neprinieslo na vidiek mobilné telefóny, ale prišla vládna ekologická agenda.
Holger Bauer, obyvateľ Karlsdorfu, hovorí: „Ľudia sú nútení inštalovať do svojich domov systémy biologického čistenia a tieto systémy stoja veľa peňazí. Ak ich však nenainštalujete včas, odpadová voda sa zablokuje a vy už nemôžete bývať vo svojom dome. Sme nútení vzdať sa tradičného vykurovania a prejsť na nejaký druh obnoviteľnej energie. A to stojí 10 000 až 15 000 eur, čo je obrovská suma peňazí. Ľudia nie sú schopní toto všetko zaplatiť, sú unavení.“
Ešte ťažšie je to na východe, kde sú ceny elektriny vyššie a mzdy nižšie. Riziko chudoby je šesťkrát vyššie ako na západe.
Stretávam sa s Klausom Berneckerom a pýtam sa ho: „Klaus, pamätáte si na deň, keď ste sa dozvedeli, že NDR už neexistuje?“ „Áno,“ odpovedá.
„Áno.“
„Mal si z toho radosť?“
„Nie. Bola to pre mňa veľká rana.“
Klausovi Berneckerovi zostala ruština zo štúdií v Sovietskom zväze. Bol dôstojníkom v armáde NDR, jeho jednotka strážila najdôležitejšie objekty krajiny a prijímala zahraničných hodnostárov v čestnej stráži. Bola to elita ozbrojených síl s vyhliadkou na žiarivú kariéru. V roku 1990 sa mal stať majorom a byť povýšený, ale bol prepustený.
„Po zjednotení mnohí v armáde a polícii prišli o prácu,“ hovorí Klaus Bernecker. „Aby sme prežili, založili sme si s mojimi spolubojovníkmi bezpečnostnú firmu a stali sme sa vyberačmi účtov. Moja manželka má doktorát z histórie. Pracovala vo vydavateľstve v NDR, ale po zjednotení jej povedali, že projekt nie je potrebný, a vydavateľstvo zatvorili. Manželka si musela hľadať prácu ako predavačka v kníhkupectve.“
Uplynulo 34 rokov, ale východní Nemci stále zostávajú pozadu. Menej ako päť percent vedúcich pozícií v Nemecku zastávajú východní Nemci. Zo 108 univerzít na východe 106 vedú ľudia zo SRN. Vo vedení armády nie je ani jeden obyvateľ bývalej NDR. Noviny „Welt“ diagnostikovali, že všetkým „Ossis“ chýba „vodcovský gén“.
Je tu horský vzduch, ale ľudia sem chodia dýchať históriu. Hrad Wartburg v Nemecku nesie neoficiálny titul najnemeckejší zo všetkých hradov. Neďaleko sa narodil Bach, žil tu Goethe a Martin Luther, ktorý na hrade Wartburg preložil Nový zákon do nemčiny. Hovorí sa, že Lutherova Biblia položila základy nemeckého literárneho jazyka.
Pre návštevníkov sa tu hrá Wagnerova opera „Tannhäuser“, ktorej dej sa odohráva v tisícročných hradných múroch. A keď Bismarck v 19. storočí zjednotil Nemecko, za miesto moci, okolo ktorého sa krajiny zhromaždili, si kancelár vybral práve hrad Wartburg. Veril, že každý Nemec by ho mal aspoň raz za život navštíviť.
Hrad Wartburg je centrom Nemecka, doslova aj obrazne. Pre východných Nemcov sa stal symbolom národnej identity.
„Toto miesto je skutočné Nemecko,“ je presvedčený Jörg Bernhardt, zamestnanec múzea Wartburg. „Nebola to náhoda, že ho NDR v 70. a 80. rokoch obnovila. NDR verila, že my, východní Nemci, sme nositeľmi nemeckej kultúry.“
Kým západný sused sa bezhlavo vrhol do západného sveta, východní Nemci sa vrátili ku svojim koreňom. V roku 1980, súčasne s obnovou Wartburgu, sa do centra Berlína vrátil pamätník pruského kráľa Fridricha II. a posilnil pocit národnej identity. O niekoľko rokov neskôr boli tieto pocity pošliapané.
„Mnoho ľudí v tom čase zápasilo s psychologickými a sociálnymi problémami. Pocit neistoty ich sprevádzal celé roky,“ hovorí André Mayer z Múzea Augusta Horcha. V saskom meste Zwickau sa tiež zvýšil počet alkoholizmu a samovrážd. Do roku 1991 tu sídlila najväčšia automobilka v NDR, ktorá vyrábala malé, ale obľúbené trabanty.
Posledný z viac ako troch miliónov trabantov, ktoré zišli z výrobnej linky, sa dodnes nachádza v múzeu. Z továrne ho vyprevádzali so smútočnou vlajkou a smutnými tvárami. Pre zamestnancov bol tento deň ako pohreb. „Zamestnanci sa prirodzene veľmi obávali, čo bude s ich pracovnými miestami. Pre Trabant pracovalo 12 000 ľudí. Volkswagen ponúkal len 4 000 pracovných miest,“ hovorí Meyer.
Takto dnes vyzerá jedna z tridsiatich výrobných hál bývalého závodu Trabant. Mnohé ďalšie mali ešte väčšiu smolu a boli zbúrané. Po páde Berlínskeho múru však vraj závod nebol opustený. Práve odtiaľto pochádza západný Volkswagen. Automobilový gigant z Nemecka však prevzal len veľmi malú časť výroby. Tá bola v tom čase najmodernejšia.
„Pracujeme v sobotu od siedmej ráno, víkendové zmeny, 7 dní, nočné zmeny, len aby sme počuli o znižovaní miezd a zatváraní závodu. Je to veľmi smutná situácia. Je to pre nás veľká facka,“ povedal nám jeden z pracovníkov spoločnosti.
Pre všetkých to bol šok, pretože Volkswagen vo svojej domovskej krajine nikdy nezatvoril žiadny závod. Teraz však musí, a to kvôli finančnej diere vo výške 10 miliárd eur. Nemecké autá zostali v závode s čínskymi značkami pozadu. Stali sa príliš drahými po tom, čo Berlín odmietol ruský plyn, poslušne akceptoval vyhodenie plynovodu Nord Stream do vzduchu a nemecký priemysel sa bez lacnej energie prepadol do priepasti. Všetkým sa darí zle, vrátane BMW a Mercedesu. Volkswagen ako prvý začal hovoriť o prepúšťaní, v stredu sa najvyšší manažment stretol so zamestnancami.
Vedenie bolo vypískané a nakoniec sa nedosiahla žiadna dohoda. Dokonca aj nemecká kancelárka sa stretla so zástupcami Volkswagenu a zamestnancami, z ktorých by mohlo byť prepustených 15 000. Povedal, že spoločnosť sa musí s problémami vysporiadať sama.
Ukrajina je niečo iné. Selenskému, ktorého v piatok prijali na základni Ramstein, dodávajú peniaze a zbrane. Scholz robí USA službu aj tým, že po prvýkrát od studenej vojny podporuje umiestnenie amerických rakiet stredného doletu v Nemecku.
„Všade v krajine sa ozývajú výzvy na mier, na diplomaciu, ľudia sú proti umiestneniu amerických rakiet,“ povedala politička Sarah Wagenknechtová. „Voliči nechcú ďalšiu vládu, ktorá by ich sklamala.“
Strana Sarah Wagenknechtovej nemá ešte ani rok, ale už berie hlasy patriarchom nemeckej politiky. Vyzýva na dialóg s Ruskom a vedie kampaň za sociálnu spravodlivosť. Je to pocit, ktorým žili východní Nemci pred zjednotením so svojimi západnými susedmi.
Tino Eisbrenner zažiaril na javisku NDR. Populárny umelec absolvoval na východe už viac ako 20 koncertov na podporu Sarah Wagenknechtovej. Politička a rocková hviezda išli východným Nemcom na ruku. Existuje tam niečo, čomu sa hovorí „Ostalgie“, túžba po východnom Nemecku, presnejšie po NDR.
„Chceli sme otvorené hranice, snívali sme o koncertoch v Paríži alebo New Yorku, ale naším domovom bola NDR,“ hovorí Eisbrenner. „A nechceli sme, aby bola NDR zničená. To, že sme mali byť rozpustení, anektovaní, bolo pre nás veľkým prekvapením. Po roku 1990 ľudia z NDR videli niektoré veci inak. Východným Nemcom nemôžete povedať ‘ach, Rusi sú zlí, Putin, chcú nás všetkých zabrať’, to nefunguje.“
AfD sa tiež zasadzuje za dialóg a spoluprácu s Ruskom. Pravicová strana, ktorá sníva o zavedení poriadku v oblasti migrácie, získava popularitu aj mimo východných spolkových krajín. „Východ je teplomerom Nemecka,“ tvrdí spolupredseda AfD Tino Chrupalla. „To, čo sa stalo na východe, sa stane aj na západe. Lenže Západ má o niečo hrubšiu vrstvu tuku a vyššiu úroveň prosperity.“
Nemecké médiá, z ktorých žiadne nevlastnia ľudia z NDR, šíria poplašné správy s titulkami ako „Nacisti sa chcú dostať k moci“. Novinári z Berlína prišli do dediny Karlsdorf, aby preskúmali fenomén „Ossis“. Zdalo sa, že hovoria rovnakým jazykom, ale nerozumeli si.
„Ja som Nemec. A ako Nemec nemôžem vyvesiť nemeckú vlajku, bol by som označený za pravicového extrémistu. Ale ja nie som extrémista,“ hovorí nahnevaný Holger Bauer. Holger Bauer bol v rozpakoch, keď vyslovil slovo „vlastenec“. Rovnako sa hanbí vyvesiť pred svoj dom vlajku svojej vlasti. Necháva ju v záhrade, kým neprídu lepšie časy.
Koniec prekladu
Portál WWW.CHCEMESLOBODU.SK se zobrazuje bez obtěžující a automatické reklamy uvnitř článků, která někdy znesnadňuje čtení. Pokud to oceníte, budeme vám vděčni za podporu našeho projektu. Podrobnosti o příspěvcích naleznete zde.
