+972 MAGAZINE, Orly Noy, 02.08.2024
Zvýšila genocída v Gaze bezpečnosť jediného človeka v Izraeli? Sme bezpečnejší, kým čakáme na reakciu Iránu na zabitie Haníju?
obrázok: Bilbordy vodcov Hamasu Ismaila Haníju a Mohammeda Deifa s nápisom “Zlikvidovaný” v Tel Avive, 2. augusta 2024. (Miriam Alster/Flash90)
Teraz čelíme regionálnej vojne Gog a Magog, ktorú sa Benjamin Netanjahu tak odhodlane snaží rozpútať. Každý z nás sa teraz s hrôzou snaží odhadnúť, aká bude reakcia na nedávne atentáty – ktoré naši lídri oslavujú ako “brilantný úspech” sofistikovanej izraelskej vojnovej mašinérie – a či ju naše deti prežijú. Teraz uvažujeme o osude rukojemníkov a bojíme sa povedať to, čo vieme, že môže byť pravda.
Možno je teda teraz chvíľa zastaviť sa a spýtať sa: naozaj nebolo inej cesty? Bolo toto ponorenie sa do bezodného pekla nevyhnutným osudom?
Iránska odpoveď na zabitie vodcu Hamasu Ismaila Haníju v Teheráne príde, rovnako ako odveta Hizballáhu za zabitie jeho veliteľa Fuáda Šukra – aj keď ich intenzitu alebo povahu nemožno poznať. Masúd Pezekšián, nový iránsky prezident a umiernenejší z kandidátov islamskej republiky, prisľúbil, že sa dištancuje od bojovnosti svojho predchodcu a vráti Irán na cestu dialógu so Západom.
Atentát na Haníju, ktorý sa odohral bezprostredne po Pezekšiho inaugurácii, však prezidenta zahnal do kúta. Teraz bude musieť dokázať svoje vodcovstvo, reagovať na toto hrubé porušenie suverenity svojej krajiny a prehĺbiť spojenectvo s Hamasom.
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu, minister obrany Yoav Gallant a minister Benny Gantz počas spoločnej tlačovej konferencie na ministerstve obrany v Tel Avi 11. novembra 2023. (Marc Israel Sellem/POOL)
“Dôstojné smrti” je v izraelskom verejnom diskurze pravdepodobne najčastejšie používaná fráza na opis nedávnych atentátov. Je to jedno z mnohých ospravedlnení, ktoré Izrael našiel pre svoje bezbrehé násilie za posledných desať mesiacov. Je však niečo desivé na tom, že otázka, či je niekto považovaný za “hodného smrti”, tu diktuje náš osud viac než to, či sme my civilisti hodní života.
Na každej križovatke od masakrov zo 7. októbra si Izrael zvolil cestu násilia a eskalácie. Zdôvodnenia nikdy nechýbali: musíme rázne reagovať na útoky; musíme prenasledovať tých, ktorí ich iniciovali a vykonali; musíme zintenzívniť tlak, kým nevrátia rukojemníkov; musíme zaútočiť na Libanon v reakcii na rakety; musíme dať Iránu najavo, že nebudeme mlčať o jeho podpore Hizballáhu.
V konečnom dôsledku je však automatická voľba násilnej eskalácie samovražedná. Táto zotrvačnosť je taká rozsiahla, že nám nedovoľuje klásť si základné, existenčne dôležité otázky: Zvýšila zločinecká genocída, ktorú páchame v Gaze, bezpečnosť jediného človeka v Izraeli? Sme teraz bezpečnejší, kým čakáme na iránsku odpoveď? Je Izrael na svetovej scéne lepší ako 7. októbra?
Zrejmá odpoveď na všetky tieto rečnícke otázky je jednoznačné nie. Prečo teda pokračujeme na tejto deštruktívnej ceste, keď cena, ktorú platíme, sa len zvyšuje? Prečo rozumní ľudia oslavujú Haníjovu smrť ako brilantnú operáciu, keď nedokážeme ani odhadnúť cenu, ktorú nesie?
Zákazník v supermarkete Yesh Chesed v severoizraelskom meste Tzfat, 1. augusta 2024. (David Cohen/Flash90)
Je ľahké zvaliť všetko na Netanjahua; povedať, že vojna slúži jeho politickému prežitiu a že má záujem pokračovať v nej donekonečna. To je pravda, ale je to príliš jednoduché východisko. Netanjahu sa skutočne rozhodol obetovať životy desiatok tisíc Palestínčanov v Gaze, životy izraelských rukojemníkov a našu kolektívnu bezpečnosť pre svoj osobný prospech. Izraelská verejnosť sa však od začiatku s mrazivou radosťou venovala smrtiacej ceste, ktorú Netanjahu vydláždil.
Nie je to len túžba po pomste, ktorá sa prehnala izraelskou spoločnosťou po 7. októbri a galvanizovala vražednosť, akú sme nepoznali. Je to zánik schopnosti predstaviť si niečo iné ako márne násilie. Izraelská verejnosť čelí znepokojujúcej skutočnosti, že jej chýbajú nástroje, ktoré by jej umožnili preskúmať vlastné záujmy a rozhodnúť sa medzi rôznymi spôsobmi strategického konania. Pretože v izraelskom súbore nástrojov nie je nič iné ako kladivo – a krajina bez celého radu nástrojov je veľmi nebezpečná pre svojich občanov, a ešte viac pre svojich okupovaných poddaných.
Desať mesiacov po masakre mohla byť izraelská spoločnosť niekde inde. Mohla sa už spamätávať zo svojej strašnej traumy a všetci rukojemníci sa mohli vrátiť domov živí. Desaťtisíce jej občanov by neboli vyhnané zo svojich domovov na severe a juhu a toľko životov vojakov by bolo ušetrených. Pásmo Gazy by sa nestalo Hirošimou Blízkeho východu s takmer dvoma miliónmi obliehaných Palestínčanov, ktorí sú vyhladovaní a vyhladovaní. Namiesto toho nás desať mesiacov zločinných rozhodnutí priviedlo do bezpečnostnej, hospodárskej, sociálnej a morálnej priepasti, ktorú si ani pesimisti medzi nami nevedeli predstaviť.
To nie je múdrosť v spätnom pohľade. Boli medzi nami takí, ktorí varovali pred dôsledkami desivej cesty, ktorú si Izrael zvolil od začiatku, a presadzovali alternatívu. Boli sme odsúdení ako porazenci, ako popierač masakrov a ako podporovatelia Hamasu.
Aj teraz, na pozadí radosti po atentátoch, opakujeme: je to deštruktívna, hlúpa a nebezpečná cesta a stále môžeme zmeniť smer. Ale spoločnosť, ktorá si nevie predstaviť nenásilný prístup, je odsúdená na zánik. A je mrazivé vidieť, ako po tejto ceste stále kráčame s otvorenými očami.
Verzia tohto článku bola prvýkrát uverejnená v hebrejčine v časopise Local Call. Prečítajte si ho tu.
Zdroj: https://www.972mag.com/israel-assassinations-iran-hezbollah/
Portál WWW.CHCEMESLOBODU.SK se zobrazuje bez obtěžující a automatické reklamy uvnitř článků, která někdy znesnadňuje čtení. Pokud to oceníte, budeme vám vděčni za podporu našeho projektu. Podrobnosti o příspěvcích naleznete zde.
