Multipolar Magazin, WALTER VAN ROSSUM, 11.10.2024
Virológ Hendrik Streeck vo svojej novej knihe vyzýva na prehodnotenie éry koronavírusov. Veda nie je „autoritársky pokyn niekoľkých odborníkov, ale otvorený diskurz, v ktorom musia zaznieť rôzne hlasy a stanoviská“. Naďalej však chváli preparáty mRNA a tvrdí, že aj STIKO svoju prácu odviedlo dobre. Walter van Rossum sa na knihu pozrel bližšie.
Priestor toho, čo sa mohlo verejne povedať o výskyte vírusu v Nemecku, vymedzovali dva póly: profesor Christian Drosten a profesor Hendrik Streeck. Prvý z nich pôsobil v centre ako najnebezpečnejší a najtvrdší lovec vírusov všetkých čias, zatiaľ čo druhý vystupoval ako akýsi sotva znesiteľný, okrajový mysliteľ. Drosten vyžaroval auru sily, ktorú boli ľudia v časoch skazy zjavne ochotní nasledovať. Streeck potichu nedôveroval istotám hlavného virológa a dramatickému akčnosti, po ktorej volal. Po bitke obaja opísali svoj pohľad na vec v knihách.
„Oneskorený rozhovor o pandémii, ktorá nebude posledná“ je podtitul Drostenovej knihy rozhovorov, v ktorej odpovedá na sotva kritické otázky Georga Mascola, jedného z najinteligentnejších nemeckých novinárov. O niekoľko týždňov neskôr vychádza Streeckova spomienka: Aftershocks. Pandémia, jej dôsledky a čo sa z nej môžeme naučiť.
Vo svojej knihe sa Drosten – bezpochyby vedený Mascolom – vracia k starému mocenskému tripu: nabudúce, prosím, viac všetkého. WHO by sa mala premeniť na globálny krízový orgán s výkonnými právomocami, vakcíny by sa mali povoliť do niekoľkých týždňov a verejne by mali hovoriť len vybraní odborníci, keď sa blíži ďalšia epidémia. Nemôže byť obviňovaný zo žiadnych chýb. Nemôže za to, že ho politici nie vždy nasledovali, že ho médiá neustále zle chápali a že niektorí kolegovia svojimi „nepodloženými“ tvrdeniami ohrozovali ľudstvo.
Streeck rozoberá riadenie pandémie
Hendrik Streeck však vo svojej knihe neopakuje obavy, ktoré vtedy vyjadril pomerne jemne, ale ide ďaleko za ne. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že do veľkej miery rozoberá riadenie pandémie a jej sprievodných organizátorov.
Organizované riadenie pandémie jednoducho neexistovalo, diagnostikuje virológ z Bonnu. Postupom času sa koncert hlasov politikov, odborníkov a médií stával čoraz viac kakofonickým. Úlohou Inštitútu Roberta Kocha (RKI) malo byť zhromažďovanie solídnych údajov o šírení a nebezpečnosti vírusu a zaznamenávanie priebehu choroby. Ale: „RKI pandémiu koróny riadil namiesto toho, aby ju aktívne kontroloval. Bola reaktívna, nie proaktívna.“ (s. 38) Vynechávala, ak nie bránila, praktickú prácu v teréne. Neiniciovala ani naliehavo potrebný výskum, ani nespojila štúdie vypracované v rôznych odboroch. Uniknuté protokoly RKI dokazujú, že inštitút sa nerozhodoval vždy na vedeckom základe, ale vyjadroval sa aj podľa „pokynov z ministerstva“. „Skutočnosť, že RKI je viazaný pokynmi, sa ukazuje ako slabé miesto v kríze a neposilňuje dôveru vo vedeckosť RKI.“ (39)
„Veda nie je autoritatívny pokyn niekoľkých odborníkov, ale otvorený diskurz, v ktorom musia zaznieť rôzne hlasy a stanoviská.“ (52) Pred niekoľkými rokmi by sa takáto veta prijala s úsmevom ako truizmus. Dnes sa javí ako odvážne tvrdenie. Niet pochýb o tom, že nič také ako „veda“ neexistuje. A predsa nám neustále hovorili, že existuje, a zvyčajne mala hlas profesora Drostena. Streeck: „Nemali sme však žiadne vedecké poznatky, a tak sa pokúšali potlačiť potrebnú vedeckú diskusiu falošnými argumentmi.“ (44) Čo sa zasa dalo presne demonštrovať na príklade Drostena. Streeck to však robí nanajvýš v jemne dávkovaných úderoch zboku.
Celú vec urobila ešte neznesiteľnejšou vedecká publicistika, ktorá si trúfala hodnotiť rôzne expertízy namiesto toho, aby ich najprv prezentovala. Streeck sa domnieva, že k tejto komunikačnej kríze prispeli osobitným spôsobom práve príspevky verejnoprávnych médií. „Komplexnosť a otvorenosť vedeckého diskurzu sa vo verejnej komunikácii často redukovala na jedinú, nevyvrátiteľnú ‘pravdu’. V tomto zjednodušenom obraze sa strácala skutočná dynamika, v ktorej sa poznanie neustále vyvíja a mení.“ (140f)
Streeck hodnotí zásahy Etickej rady a Leopoldina obzvlášť zle ako neužitočné, málo fundované a zjavne vedené politikou. To isté platí aj pre opatrenia tzv. Odkiaľ sa vzali všetky nástroje? Až do pandémie koronavírusu neboli k dispozícii ani žiadne empirické údaje, nieto ešte vedecké údaje o tom, či výluky a podobne dosiahnu to, čo sa od nich očakávalo. Pre väčšinu opatrení neexistovali žiadne vedecké dôkazy – a niektoré boli dosť groteskné, najmä tie, ktoré ovplyvňovali život vonku, zákaz nočného vychádzania so psami alebo bez nich, zákaz sedenia na lavičkách v parku, masky v lese. „Každý iný prostriedok je lepší“ sa možno dočítať v interných protokoloch RKI, ktoré Streeck často cituje.
Klamlivá hra s číslami
Viaceré štúdie Stanfordskej a Harvardskej univerzity podrobne preskúmali takmer 100 000 opatrení proti koronavírusom na celom svete. „Zo štúdie vyplýva, že prínos opatrení nemožno empiricky dokázať, keďže výsledky sa značne líšia a nepreukazujú jednoznačný účinok.“ (91) Streeck na desiatkach príkladov poukazuje na triky, ktoré boli použité na preukázanie účinkov opatrení. Podľa modelu: zákaz vychádzania a výskyt klesá. Výskyt však zvyčajne klesol už predtým.
Podľa Streecka zradne klamlivá hra s číslami ovládla celú pandémiu. Po prvé, neexistovali takmer žiadne solídne údaje a po druhé, vymýšľalo sa za pochodu. Pri výpočte nadmernej úmrtnosti sa museli zohľadniť zložité okolnosti. Preto je napríklad čírym nezmyslom jednoducho porovnávať absolútne čísla za jeden rok s číslami za predchádzajúci rok.
Kumulatívnym počítaním úmrtí v priebehu rokov môžete ľudí úžasne vystrašiť. To však neposkytuje reálny obraz o pomeroch. Z približne 3 000 ľudí, ktorí v Nemecku každý deň zomrú, zomrel „na koronavírus alebo v súvislosti s ním“ len nepatrný zlomok. Ale strach – podľa Streecka – sa používal ako trvalý prostriedok boja proti korone. Strach, ktorý sa používal na vynútenie poslušnosti voči zväčša neúčinným opatreniam.
Existoval jeden údaj, ktorý radi skrývali: priemerný vek zosnulých. Bol to vek 84 rokov. Koronavírus bol teda patogén, ktorý pripravoval o život predovšetkým ľudí v pokročilom veku a s množstvom už existujúcich ochorení. Starší a chorí ľudia boli vlastne hlavnými skupinami, ktoré sa mali chrániť. Ochrana týchto zraniteľných skupín však bola trestuhodne zanedbaná. Z dnešného pohľadu je to „jedna z najväčších chýb v riadení pandémie“. (209)
Streeck sa podrobne zaoberá ničivými „vedľajšími účinkami“ opatrení, vážnymi sociálnymi, spoločenskými, ekonomickými a psychologickými dôsledkami. Podobne ako v tuneli sa sledoval len jeden cieľ a zo zreteľa sa stratila nielen ľudská dôstojnosť.
Ani náznak sebakritiky
Toľko kritiky od niekoho, kto bol jej súčasťou, bolo doteraz počuť len zriedka. Nikdy ju však od neho nebolo počuť s takou jasnosťou počas podujatia. A v jeho knihe nenájdete ani náznak sebakritiky. Streeck od začiatku vyhlasoval očkovanie za východisko. Aj keď musel urobiť niekoľko ústupkov, pokiaľ ide o účinnosť očkovania mRNA – akoby skúsený virológ nemal už dávno vedieť, že toto očkovanie nezabraňuje ani infekciám, ani nákazlivosti -, vehementne obhajuje koncepciu a dizajn tejto novej očkovacej technológie. Všetky štúdie potvrdili, že očkovanie zabránilo ťažkému priebehu – aspoň u starších ľudí. Otázne je len to, z akých údajov tieto štúdie vychádzajú. Veď RKI a Inštitút Paula Ehrlicha (PEI) v rámci lojálnej aliancie nezhromaždili platné údaje o stave očkovania. V niektorých regiónoch zostal stav očkovania až 90 % ľudí „neznámy“.
A áno, po očkovaní sa vyskytli veľmi zriedkavé vedľajšie účinky, ale tie sú v rámci normálu alebo dokonca nižšie. „V Nemecku bolo zaočkovaných 65 miliónov ľudí a bolo vydaných takmer 180 miliónov dávok vakcíny. Poškodenie spôsobené očkovaním bolo doteraz uznané u 467 osôb.“ (242) To je sakra silná káva, posudzovať poškodenie vakcínou podľa počtu uznaných prípadov. Frekvencia vedľajších účinkov v príbalovom letáku sa tiež nemeria podľa oficiálne „uznaných“ prípadov. Inštitút Paula Ehrlicha vo svojej najnovšej bezpečnostnej správe k 31. marcu 2023 uvádza 1,77 podozrivých prípadov možných vedľajších účinkov očkovania na 1 000 očkovaní. Dá sa predpokladať veľmi vysoký počet nenahlásených prípadov. Európska agentúra pre lieky (EMA) – zberné miesto EÚ pre hlásenia vedľajších účinkov očkovania – už v roku 2022 zaznamenala viac ako 25 000 prípadov možných úmrtí v dôsledku očkovania. To je desiatky krát viac hlásení ako kedykoľvek predtým. Najmä vo vekových skupinách, ktoré takmer nikdy neboli postihnuté závažnými priebehmi, nehovoriac o úmrtiach. STIKO však vcelku dobre splnilo svoju úlohu, hovorí Streeck. Žiaľ, nevysvetľuje prečo. Jeho manžel Paul Zubeil medzitým pracuje ako vedúci pododboru pre európsku a medzinárodnú zdravotnú politiku na spolkovom ministerstve zdravotníctva.
Prekvapivo sa zdá, že jeho vlastný dlhý a jasný zoznam nedostatkov Hendrika Streecka neinšpiroval k žiadnym hlbším pochybnostiam. Sú to naozaj všetko len omyly, chyby, nedorozumenia, ktoré sa stali takpovediac v zápale, ale neboli myslené zlomyseľne? Odhliadnuc od toho, že tieto „omyly“ majú akýsi globálny podpis. Nemožno ich odvodiť len z miestnych okolností. Všetko poukazuje na globálne riadenie. Ak by ste napríklad Streeckovu kritiku spracovania a interpretácie údajov zobrali za slovo, museli by ste si položiť otázku: Išlo vôbec o pandémiu? Ako už bolo spomenuté, priemerný vek osôb, ktoré zomreli „v dôsledku alebo v súvislosti s“ COVID-19, bol 84 rokov. V každom prípade nikdy neexistovala pandémia, ktorá by zabíjala najmä veľmi starých ľudí – v priemere o dva roky starších, ako je priemerná dĺžka života. To by malo prinútiť riadneho profesora virológie zamyslieť sa.
Streeck má údajne záujem len o to, aby sa v budúcnosti pri pandémiách vyhol chybám, ktoré sa v poslednom čase stali. Aké ponaučenie sa však dá vyvodiť zo sledu chýb? Ako môžeme zabrániť tomu, aby médiá v budúcnosti prepadli amokom? Ako môžeme zabrániť kolapsu právneho štátu, ktorý Streeck spomína len okrajovo? Ako môžeme zastaviť politikov, ktorí pošliapavajú ľudskú dôstojnosť a zavádzajú kvázi totalitné opatrenia, ktoré boli vymyslené zo vzduchu? Demokratický ideál deľby moci bol v okamihu obetovaný výkonnej moci. Každá pochybnosť bola zakázaná alebo dokonca potrestaná. Veľká časť vedy sa zbavila všetkých poznatkov a dala sa do služieb nezákonných imperatívov. Všetko, čo Streeck kritizuje, bolo už dávno odmietnuté a vylúčené širokým konsenzom predpandemických čias. Väčšina z toho bola dokonca vytesaná do kameňa a potom v priebehu niekoľkých dní rýchlo zmietnutá zo stola.
Hendrik Streeck naliehavo vyzýva na prehodnotenie. A poskytuje model prehodnotenia, o ktorom budeme v budúcnosti počuť častejšie: Áno, urobili sa chyby, nemali by sme ich opakovať. V skutočnosti za to nikto nemôže. Všetci boli úplne prekvapení. A v tom zmätku sa stratil prehľad.
V informovaných kruhoch sa povráva, že v budúcej vláde CDU sa uvažuje o Hendrikovi Streeckovi ako ministrovi zdravotníctva. Jeho kniha by sa dala čítať ako motivačný list.
Hendrik Streeck , Aftershocks. Pandémia, jej dôsledky a čo sa z nej môžeme naučiť. Piper, 316 strán, 22 eur
O autorovi: Walter van Rossum, narodený v roku 1954, ukončil štúdium romanistiky, filozofie a histórie v Kolíne nad Rýnom a v Paríži doktorátom v roku 1988. Pracoval ako nezávislý autor okrem iného pre Deutschlandfunk, ZEIT a FAZ. V roku 2004 vyšla kniha „Meine Sonntage mit Sabine Christiansen“ a v roku 2007 kniha „Die Tagesshow: Wie man in 15 Minuten die Welt unbegreiflich macht“. V roku 2021 nasledovali knihy „Meine Pandemie mit Professor Drosten: Vom Tod der Aufklärung unter Laborbedingungen“ a „Die Intensiv-Mafia: Von den Hirten der Pandemie und ihren Profiten“. Do roku 2021 viedol knižnú reláciu „Gutenbergov svet“ v rozhlase WDR.
Zdroj: https://multipolar-magazin.de/artikel/kritik-von-einem-der-dazugehoerte
Portál WWW.CHCEMESLOBODU.SK se zobrazuje bez obtěžující a automatické reklamy uvnitř článků, která někdy znesnadňuje čtení. Pokud to oceníte, budeme vám vděčni za podporu našeho projektu. Podrobnosti o příspěvcích naleznete zde.
