Anti-Spiegel.ru, 02.08.2024
Foreign Affairs, noviny vplyvného amerického think tanku Council on Foreign Relations, prinášajú úvahy bývalého zamestnanca CIA o atentáte na prezidenta Putina.
V časopise Foreign Affairs, ktorý vydáva vplyvný americký think-tank Council on Foreign Relations, ktorý zohráva kľúčovú úlohu pri určovaní zahraničnej politiky USA, sa objavil článok s jednoznačným titulkom “Uvažovali by USA o atentáte na Putina?“, v ktorom sa autor zamýšľa nad tým, či by USA mali uskutočniť atentát na Putina a aké by to malo dôsledky. Vzhľadom na moc, ktorú má Council on Foreign Relations v USA, by sa články, ktoré sa v ňom objavia, nemali odmietnuť ako treskot.
Platí to o to viac, že autorom článku nie je len tak hocikto. Článok napísal Douglas London, bývalý šéf stanice CIA a potom šéf protiteroristického oddelenia pre južnú a juhozápadnú Áziu. Autor teda nie je analytik ani teoretik, ale pochádza z operačného prostredia. V súčasnosti je profesorom spravodajských štúdií na Georgetownskej univerzite, ktorá je známym náborovým centrom pre politické postoje amerických demokratov. A ešte 13. júla napísal na X v súvislosti s vojnou Izraela proti Palestínčanom, že rozumie politickým atentátom.
Ako by asi reagoval Západ, keby vplyvné noviny s úzkymi väzbami na ruskú vládu mali experta, ktorý by fantazíroval o atentáte na hlavy západných štátov alebo dokonca na prezidenta USA?
Keďže londýnsky článok je mimoriadne úprimný a ukazuje, ako rozmýšľajú ľudia v amerických spravodajských kruhoch, preložil som ho. Navyše je fascinujúce, ako otvorene hovorí o všetkých nezákonných operáciách amerických spravodajských služieb, o ktorých sa západné médiá veľmi nerady zmieňujú.
Začiatok prekladu:
Uvažovali by USA o atentáte na Putina?
Kedy a prečo sa spravodajské služby zameriavajú na hlavy zahraničných štátov – a ako sa to často obráti proti nim.
Je príznačné, že prvá otázka, ktorá sa objavila v médiách po tom, ako iránsky prezident Ebrahim Raisi zahynul pri havárii vrtuľníka na hornatom severovýchode krajiny pri návrate z Azerbajdžanu v máji, bola, či v tom majú prsty USA. V súvislosti s nedávnou cestou ruského prezidenta Vladimira Putina do Pchjongjangu sa medzi otázkami objavil aj vplyv na tlejúce napätie v Ázii, ako aj možnosti, ktoré ponúka jeho ochota opustiť Kremeľ. Mali by sa USA a ich spojenci pokúsiť zosadiť Putina tým, že by umožnili prevrat v jeho neprítomnosti, alebo by ho počas takejto cesty zavraždili? Odpoveď spočíva v zvážení rizík a výhod.
Čo by sa dalo získať atentátom na Putina? Ak by sa latka postavila medzi súčasný stav a dôsledky odstránenia Putina silou, znížila by sa hrozba, ktorú Rusko predstavuje pre USA a ich spojencov? Stiahli by sa ruské jednotky z Ukrajiny a prestali by predstavovať hrozbu pre spojencov NATO v Pobaltí a vo východnej Európe? Alebo by sa ruské zámery mohli stať ešte nepriateľskejšími a nepredvídateľnejšími? Napriek Putinovej posadnutosti intrigami, popieraním a klamstvom a napriek zahmlievaniu je celkom predvídateľný. Spojené štáty – spolu s Veľkou Britániou, ktorá sa prikláňa rovnakým smerom – boli skutočne výnimkou medzi spojencami v NATO, nehovoriac o samotnej Ukrajine, ktorá s veľkou istotou predpovedala Putinove útočné plány.
Urobili by to USA? Záznamy ukazujú, že USA použili silu na podporu zvrhnutia demokraticky zvolených opozičných režimov v Iráne v roku 1953 a v Čile v roku 1973, zatiaľ čo vyšetrovanie Churchovho výboru zdokumentovalo niekoľko pokusov CIA o zavraždenie kubánskeho Fidela Castra.
V poslednom čase sa USA nijako nesnažia zakryť svoju účasť na zabití veliteľa iránskych jednotiek Quds Force Islamských revolučných gárd Qassema Suleimaniho v januári 2020 – čo je akcia, ktorá sa podľa historického precedensu kvalifikuje ako vojnový akt. Od 11. septembra 2001 je protiteroristická stratégia USA v praxi založená na atentátoch. Mantra “nájsť, napraviť, ukončiť” je ďalším eufemizmom pre preventívne lovenie a zabíjanie teroristov v zahraničí skôr, ako stihnú zaútočiť na USA doma.
Hoci tieto incidenty spolu dokazujú ochotu americkej vlády podniknúť dôsledné, smrtiace kroky v mene národnej bezpečnosti, iba úder proti Sulejmanimu, ak ho oddelíme od nadnárodných teroristických cieľov, sa uskutočnil v čase, keď bol v zahraničí. Pri operáciách na zosadenie Mohammada Mosaddegha v Iráne, Salvadora Allendeho v Čile a Castra na Kube to boli skôr vnútorné prvky, ktoré umožnili tieto sprisahania.
Okrem týchto incidentov a možného zapojenia do ďalších, vlády USA pravdepodobne uprednostnili status quo predvídateľného protivníka. Zmena režimu nebola v záujme USA. Zvrhnutie Saddáma Husajna v Iraku nemalou mierou prispelo k arabskej jari, ktorej dôsledky sa stále odrážajú na celom Blízkom východe, o čom svedčia nevyriešené občianske vojny v Líbyi, Sýrii a Jemene a pretrvávajúca politická nestabilita v Egypte a Tunisku.
Okupácia Iraku Spojenými štátmi tiež podporila vzostup Islamského štátu. A Taliban nakoniec prežil USA v Afganistane, vrátil sa k moci napriek 20 rokom americkej krvi a peňazí a teraz ukrýva povstalecké skupiny, ktoré ohrozujú Pakistan, Irán, jeho stredoázijských susedov a Čínu.
Sklon akceptovať známy status quo sa ešte zhoršuje, keď je táto krajina vyzbrojená jadrovými zbraňami. Pokiaľ ide o Rusko, je otázkou, nakoľko si je Washington istý, že aj za najideálnejších okolností, keď by vláda USA mohla zosadiť Putina a skryť svoju ruku v tomto procese, by ho vystriedalo stabilné a menej nepriateľské vedenie.
Tak ako vo väčšine autokracií, aj v Rusku majú moc tí, ktorí ovládajú mocenské nástroje krajiny – predovšetkým zbrane, ale aj peniaze, infraštruktúru, prírodné zdroje, konexie a vedomosti o tom, kde sú v skrini kostlivci. Táto moc sa v súčasnosti sústreďuje v úzkom kruhu sedemdesiatnikov, z ktorých takmer všetci majú dlhodobé väzby na Putina, KGB z čias studenej vojny a Petrohrad. Ruské ozbrojené sily síce majú početnú prevahu vo vojsku a vybavení, ale pod Putinom sú držané na uzde a pozorne sledované, podobne ako za sovietskych čias, s malou diskrétnosťou pri vyťahovaní zbraní alebo opúšťaní posádok.
Tri organizácie, ktoré sú najviac schopné zakročiť proti Putinovi a Kremľu, sú Federálna bezpečnostná služba (FSB), Rosgvardia (Národná garda) a Prezidentská bezpečnostná služba v rámci Federálnej bezpečnostnej služby (FSO). FSB je ruská domáca bezpečnostná a spravodajská služba, nad ktorou Putin vládne vďaka jej pomerne masívnej a všadeprítomnej prítomnosti vo všetkých inštitúciách krajiny. FSB presadzuje Putinovu vládu, monitoruje disent, zastrašuje, trestá a je prepojená s organizovaným zločinom. Rosgvardia je Putinova hrubá sila. Vznikla v roku 2016 z rôznych milícií ministerstva vnútra zodpovedných za vnútorný poriadok a ochranu hraníc, aby tvorila Putinovu dlhú červenú líniu proti protestom, povstaniam a ozbrojeným organizovaným pokusom o prevrat.
Na čele FSB stojí Alexander Bortnikov, ktorý vystriedal Nikolaja Patruševa, ktorý nastúpil po Putinovi a odvtedy bol jedným z jeho najvyšších poručíkov. Patrušev bol donedávna šéfom ruskej bezpečnostnej rady a pravdepodobne aj číslom dva Kremľa a možno ním stále je, hoci bol vymenovaný za prezidentovho poradcu pre lodnú dopravu. Bortnikov, podobne ako Patrušev, zdieľa Putinov svetonázor, jeho paranoju voči Západu, jeho politickú filozofiu a oslavu starého sovietskeho impéria.
Kremlinológovia považujú Bortnikova za najspoľahlivejšieho a najdôveryhodnejšieho Putinovho podriadeného, a teda za osobu, ktorá ho s najväčšou pravdepodobnosťou zvrhne, ak by to chcel urobiť. Bortnikov sa drží relatívne nenápadne, ale obmedzené poznatky naznačujú istú mieru skromnosti a zdržanlivých ambícií, aj keď nepotvrdené fámy poukazujú na zdravotné problémy. Jeho o desať rokov mladší zástupca Sergej Koroľov je vnímaný ako efektívny a podobne bezohľadný, ale možno príliš ambiciózny a okázalý v kontaktoch s ruským organizovaným zločinom. Je pravdepodobné, že Putin predpovedá Koroľovovi svetlú budúcnosť, ale má dostatok výhrad na to, aby ho pred vymenovaním za Bortnikovovho nástupcu dlho uvádzal do funkcie a hodnotil.
Približne 300-tisícovej Rosgvardii velí dlhoročný bývalý Putinov ochrankár Viktor Solotov. Solotov, ktorý tiež patrí k Putinovej sedemdesiatročnej petrohradskej garnitúre a v minulosti mal rozsiahle väzby na organizovaný zločin, trochu vystúpil z tieňa po povstaní vtedajšieho vodcu skupiny Wagner Jevgenija Prigožina v júni 2023. Solotov si prisvojil zásluhy o ochranu Moskvy a verejne uvažoval o tom, ako sa jeho organizácia pravdepodobne rozrastie a zabezpečí si viac zdrojov na plnenie svojich dôležitých úloh.
Solotov možno nie je taký vzdelaný alebo sofistikovaný ako tradiční agenti Putinovej bezpečnostnej služby, všetci bývalí veteráni KGB z čias studenej vojny, ale vypracoval sa z petrohradského pouličného bitkára a na dosiahnutie svojich cieľov sa neštíti použiť násilie.
Okrem lojality voči svojmu šéfovi sa o Solotovových politických názoroch vie len málo, ale nič nenasvedčuje tomu, že by mohol ponúknuť progresívnu alternatívu, ktorá by bola menej nepriateľská voči Západu. Tak ako to Putin robí so všetkými členmi svojho vnútorného kruhu, aby si zabezpečil ich lojalitu, aj Solotovovi rodinní príslušníci boli obdarovaní pozemkami, darmi a dôležitými funkciami. Napríklad Patruševov syn je teraz podpredsedom vlády.
FOS tvorí prezidentova bezpečnostná služba, ktorá má približne 50 000 mužov a zodpovedá za Putinovu blízku fyzickú ochranu. O jej riaditeľovi, 60-ročnom Dmitrijovi Kočnevovi, sa vie len málo. Z jeho záhadného oficiálneho životopisu vyplýva, že sa narodil v Moskve, v rokoch 1982 až 1984 slúžil v armáde a potom v rokoch 1984 až 2002 patril k “bezpečnostným službám ZSSR a Ruskej federácie”, po čom bol oficiálne pridelený k FSO.
Ak chcel Kočnev Putina zabiť, mal dosť času na to, aby tento cieľ dosiahol, ale je nepravdepodobné, že by mal prostriedky a sieť na to, aby sa sám chopil moci. Kočnev by na splnenie misie stále potreboval FSB a Rosgvardiu, takže by bol pravdepodobne komplicom, ale nebol by na čele takéhoto plánu.
Existuje aj niekoľko ďalších Putinovi blízkych osôb, ktoré by mohli ovplyvniť alebo byť tvárou jeho nástupníctva, napríklad Igor Sečin, bývalý podpredseda vlády a súčasný šéf Rosnefti, bývalý plukovník KGB Sergej Ivanov, tiež bývalý minister obrany a prvý podpredseda vlády, a bývalý plukovník KGB Viktor Ivanov, ktorý bol istý čas aj riaditeľom Federálnej služby pre narkotiká. O všetkých je známe, že ideologicky sú v súlade s ruským vodcom a usilujú sa o obnovenie impéria, ktoré sa nechce podriadiť svetovému poriadku a pravidlám vytvoreným Západom, ktorých cieľom je podľa nich udržať Moskvu slabú a poslušnú.
Ak by bol Putin zavraždený v zahraničí, stará garda by pravdepodobne bez ohľadu na dôkazy obvinila USA a využila by to ako hromozvod na upevnenie moci a mobilizáciu verejnej mienky. A keďže zdieľajú Putinovu paranoju z existenčného ohrozenia zo strany Západu, existuje reálne riziko, že by sa vojensky pomstili, a to priamo a s neistou zdržanlivosťou. V pocite neistoty by tiež bez rozdielu a bezohľadne zasiahli doma, čo by mohlo v obyvateľstve uvoľniť dlho potláčané revolučné sily, ktoré by jadrovú superveľmoc uvrhli do chaosu.
Koniec prekladu
Zdroj: https://anti-spiegel.ru/2024/maechtiger-us-thinktank-sinniert-ueber-die-ermordung-putins/
